Vaše skúsenosti s netušením   Archíf: O archíve FotoGaléria 4. členský zlez 3. členský zlez 2. členský zlez 1. členský zlez Koudelkove narodeniny ZNN na Veľkej Vrbovskej Netušenie v hudbe Netušenie vo filmoch Nič netušiace fäjsy Vaše skúsenosti Kuriozity ZNN v médiách ZNNenie ZNN vs. SHS alebo Reportáž ZNN z áfterpárty Slovensko hľadá SuperStar (upravená verzia - pôvodnú verziu si môžete stiahnuť tu) V piatok, vlastne sobotu 12. februára okolo 1 hod. rannej sme sa (moja velikosť Bilky a kamoš Vlado) nachádzali pri Mekáči na Hviezdoslaváku. Pred Pípls sme si všimli červený koberec a asi zo 10 netrpezlivých supov z médií. Mne hneď napadlo, že sem sa chodia resetovať naše nové popcornové supernovy zo Superstar. Toš pome tam, možno nalejú - povedali sme si optimisticky. Hladina krvi v alkohole sa nám povážlivo vyrovnávala, takže sme sa stali oddanými fanynkami našich mediálnych hviezd. Len čo sme sa dostali ku vchodu do Pípls, prifrčali 3 strieborné medvede až ku vchode, jak v Hollywoode. Z prvého vystúpili Katka, Petra a Zdenka Naša Nádherná, z druhého Jaro, Kelly, Martina a z tretieho Robo s Tomášom. Je možné že poradie bolo úplne iné, ale v tej chvíli by som sa bol odfotil aj s Lolekom a Bolekom. Využil som Zmätku Naozaj Nesmierneho a prepasíroval sa cez organizátorov a ochranku (alebo ožranku?) až k švédskym stolom, ktoré praskali pod váhou mäsa a iných podobných všakovakých vitamínov. Ešteže som v ten večer už pásomnicu kŕmil... Po chvíli som zistil, že môj kamoš ostal pred ochrankármi a tak som sa namiesto infiltrácie a následnej degustácie vrátil poňho a skúsili sme sa predrať opakovane. To už tam bola hlava organizátorov, veľmi prísne sa tváriaca pani redaktorka, doktorka Zorka Horká a kontrolovala novinárske preukazy, prípadne farebné náramky na zápästiach účastníkov megašou SHS. S kamennou tvárou som vytiahol môj fungl nový preukaz ZNN so slovami: "My sme zo Združenia Nic Netušiacich a prišli sme robiť reportáž!" Netrvalo jej ani 2 sekundy, aby sa jej udivený a nechápavý gesicht Zmenil Na Nekompromisný a slovami "Ľutujem páni" nás Zbavila Našich Najtajnejších snov byť aspoň chvíľu v spoločnosti momentálne najpopulárnejších hviezd Slovenska. Nepomohli ani prosby a smutné kravské oči kamoša Vlada. "Jakto, že naše hnutie nemá takú vážnosť?!" - rozmýšľal som nahlas vonku. "Nebude to tou fotkou?" - opýtal sa nesmelo Vlado. Zamyslene som sa pozrel na fotku v preukaze, kde som vyškerený ako karfiol, do pol pása nahý, v slnečných okuliaroch a klobúku. No a? Tak potom sa im asi nepáčila moja funkcia :-( Pucove dve historky o netušení V posledný víkend sme mali krásnu oslavu manželkiných 30. narodenín. Na Záhorí v Suchohrade, na konci sveta pri rieke Morave, má jedna naša kamarátka taký malý starý dom. Nikdy nikto netuší, čím si tú-ktorú oslavu budeme pripomínať ešte dlhé roky... Tak sme sa tam zišli spriaznené rodiny a najprv prácou, čo málokto tušil, že pílenie dreva nám bude trvať až do popoludňajších hodín, lebo sme museli dlho čakať, kým nám prinesú olej na mazanie reťaze na píle. Netušili sme, koľko dreva nás čaká a koľko oleja budeme potrebovať... Tešili sme sa ako malé deti, že si konečne dáme od smädu pivko, manželky nám zakázali pri práci s pílou piť alkohol, ale netušili, že trosku sme si predsa len v konečnej fáze dali... Ešte mi ta moja pošepkala, že keby zábava nejako viazla, aby som to rozprúdil. Netušil som, že jej predstavu prekročím o 100 %. Aj ja som sa ráno čudoval... Vedel som, čo sa dialo, ale netušil som, že som zašiel až tak ďaleko. Pamätal som si, že dcéra majiteľky domu povedala, že susedia sú informovaní a pripravení na hluk, že môžeme robiť všetko okrem vystreľovania pyrotechniky. Keď už všetky ceremónie ustali, keď už každý si našiel svoju polohu na usrkanie obľúbeného moku a pojedanie lákavých lahôdok, keď aj 70-ročný sused sa prišiel občerstviť (jeho žena mu zakazuje piť, no netuší, že on vždy využije podobne oslavy na pookriatie) a pozrieť prečo sme takí mĺkvejší ako inokedy, niekto vybral strojček na strihanie. Reku "Poď Rampa (tak prezývame jedného kamaráta), ostrihám ťa, kým ešte nemám oko krivé". Rampa však už nemal odvahu dať si skrášliť frizúru na hlave, tak zahlásil: "Ostrihaj mi hruď!" Hneď som sa pridal aj ja a strihač mi na to: "Však tebe tam nemám čo strihať! Sprav striptíz, uvidíme, čo môžeme ostrihať." Ostatne viem už iba z rozprávania, mne sa vybavuje iba tanec, potlesk a že som sa nad ránom zobudil v stane, aby som si mohol umyť zuby. Práve bola vhodná hudba, štádium uvoľnenia v pokročilejšej fáze a chuť zabávať sa tiež, tak som striptízovo zatancoval a stále vykrikoval: "Ostrihaj mi gaštany!" Netušil som, že sa to aj bude konať! Susedovi skoro protéza vraj vypadla, ani sa nehýbal, taký bol šokovaný. Mne ráno tiež skoro sánka spadla od prekvapenia, lebo som netušil, že ma kamaráti vystrihali okolo prirodzenia. Od brucha až po chrbát, iba na vaj...ch sa báli chlpy strihať... Netušil som, za najnepríjemnejší pocit na svete je ten šteklivosvrbivý z rastu chlpov okolo prirodzenia... Rad bicyklujem, aj na Záhorie a späť som makal na bicykli. Mnohí moji kamoši si holia nohy, aby sa im do chlpov nezachytávali mušky a špina. Ja radšej nosím dlhé nohávy. Teraz sa môžem pochváliť, že aj ja mám jednu nohu oholenú, ale nepochválim, aj tak to už budú všetci vedieť... Jedno viem však isto, moje ostrihanie chlpov na nohe nemá s lepšou aerodynamikou počas jazdy na bicykli nič spoločné. Alebo žeby predsa len, netuším, musím sa spýtať manželky, či to zlepšilo aspoň aerodynamiku posteľnú... Počas veľkonočných sviatkov sme sa zúčastnili tradičného cyklovýletu z Topoľčianok na Veľký Tríbeč. Nikdy netušíme, aké bude bilancovanie výletu... Tento rok nás bolo 27, minulý 36. Práve minulý rok musela pre dvoch prísť sanitka. Jeden skončil s otrasom mozgu a odreninami, druhý so zlomenou kľúčnou kosťou. Paradoxne, ani jeden nebol pod vplyvom... Cestou je prvá väčšia zastávka po prudkom stúpaní na Javorov vrch, kde všetci musia pešo s bicyklom na pleci vyšliapať. Tam posedíme na skalách, zapíšeme sa do knihy, občerstvíme sa a pokračujeme prudkým zjazdom dolu ďalej. Odchádzali sme 3 poslední a vidíme, že niekto si zabudol batoh. Tak sme zistili, že patri Romanovi a že ho budeme napínať do poslednej chvíle, že ho nemáme. Miloš si ho dal na seba, naň ešte vestu a po jednom sme sa spúšťali dolu. Zospodu už stúpal Roman aj s bicyklom, určíte netušil, že sme mu batoh vzali, lebo každému z nás na otázku prečo ide naspäť, odpovedal, že ide sa spustiť ešte raz. Pod kopcom sme ostali stáť a nechali ho vyšliapať do polovice. Kričíme: "Roman, tak sa spusti!" On: "Musím ísť hore, zabudol som batoh." My: "Vráť sa, my sme ho vzali." Tak otočil bicykel a spustil sa dolu. Ukazujem mu, že Peter zobral batoh čo sme našli hore. Keď zbadal ten ruksak, zdúpnel: "To nie je môj!!!" Otočil bicykel a davaj znovu hore. Mali sme čo robiť, aby sme ho presvedčili, že ho naozaj mame a nemusí sa vracať. Dal sa presvedčiť, ale kým sme nedohonili Miloša, ani len netušil, či naozaj je to tak ako sme mu opísali. Chatpall píše polobochovi ZNN No vyzval si ma, aby som napísal niečo zo života o nič netušení. Cely môj život je o nič netušení. Niekedy pred tým, ako som sa ocitol v tomto čase a na tomto mieste, som študoval v KE na vysokej škole. Dva roky. Spoznal som sa s veľmi veľa ľuďmi a ani som netušil ako veľmi si na tých ľudí zvyknem. A zvykol som si. Boli to super priatelia, pretože boli moja krvná skupina a všetko bolo v pohode. Ani som netušil, že sa dočkám takého dňa, keď sa budem musieť s týmito ľuďmi rozlúčiť. No tak som sa ani veľmi nerozlúčil a odišiel som z KE preč. Je to jedno kvôli čomu, ale určíte tušíš (čo by si nemal) prečo. Lebo som sa vykašlal na štúdium a išiel som domov. Strávil som tam nádherné dva roky. Študentský život.:-) Neľutujem. Potom som sa nič netušiac dostal na vojnu do Ružomberka. Tiež to bol pekný čas. Taký trošku iný ako v KE, ale bolo to v pohodičke. Tiež som spoznal veľa ľudí. Ale to hlavné prichádza. Počas štúdia som spoznal zopár dievčat, ktoré stáli za to. Všetko bolo celkom v pohode. Po vojne v RK som sa dostal domov a išiel som si robiť vodičák. Nič netušiac som tam spoznal jedno dievča, ktoré bolo fakt úplne strašne zlaté! Je jedno, čo sa všetko odvtedy odohralo. Iba jediná vec je dôležitá. Z dievčaťa sa vykľula moja terajšia priateľka. A z ničoho nič som sa dozvedel že... Že som znova študentom. V TT. Čo som chcel týmto povedať? Nič netušenie má svoj význam. Možno, že niekedy vyzerá život tak zle, že už nemôže byt nič horšie. Netreba za vzdať a treba bojovať do posledného, lebo netušíme, čo ešte môžeme dosiahnúť... tag pani, na pripojenej fotke, ktora je uz par rokov stara, som vobec nic netusil:) tag si to uzite kotuc Také bežné ráno nič netušiaceho Sedláka pre Banskobystrický kraj I. Do dnešných dní som netušil, koľko ničnetušiacej Slovače dokážem postretať na svojej strastiplnej ceste životom i krajom banskobystrickým, ktorému som oficiálny Sedlák pre ničnetušenie. V jeden piatok ráno pretrhla moje nočné ničnetušenie krásna a najmä všeznalá suseda nezistiteľného veku prenikavým zvonením pri dverách. „Pán sused, netušila som, že dokážete byť taký nezodpovedný, že nebudete doma, keď prídu merať vodomery!“ Kým som, značne neprebratý ako-tak nabral základný prehľad o trojrozmernej realite piatkového rána, pokračovala v monológu: „Včera tu boli merať vodomery a vy ste neboli doma, aaakooooo je to možnéééééé?!“. Až v tejto chvíli, po rannom prúde slova a spŕške nasrdených slín z otvoru postrádajúceho niekoľkoročný prepotrebný zásah zubného technika, som sa započal brániť: „Teta suseda, netušil som, že sa niečo takéto deje a priznám sa, keby aj, tak nemám šancu vysedávať celé dopoludnie doma a to v pracovný deň. Nedalo by sa to vybaviť na víkend?“ Starene sa zablyslo v očiach a kadencii slov, za ktorú by sa nemusel hanbiť ani Gabo Zelenay, na mňa spustila zrejme vopred nachystaný referát: „Ha! Všetci, ktorí sledujeme oznamy na nástenke, sme trávili dopoludnie doma, len vy, odľud, ste neboli schopný počkať na vodárov?! Teraz kvôli vám budú musieť prísť z Bytového podniku znova, narobili ste všetkým len komplikácie. Ja ako domový dôverník som zásadne proti takýmto praktikám realizácie vášho protestu prodi domovému poriadku!...“ Netuším, čo ešte odznelo v tomto desaťminútovom príhovore, myslím však (myslenie dúfam nie je tušenie), že tetka by sa v pohode mohla zamestnať popri dôchodku ako hovorkyňa Úradu práce, pretože po jej referátoch by sa zamestnal každý počerný invalidný dôchodca, len aby ju už nestretol. Brífing som ukončil zlostným zabuchnutím dverí a o poldruha hodiny som sa nasrdený vybral do práce. Také bežné ráno nič netušiaceho Sedláka pre Banskobystrický kraj II. Netušil som, ako dokáže šoféra autobusu vytočiť platba drobnými. Lístok som sa totiž snažil uhradiť v minciach, ktoré mi zostali z predošlého dňa po pive. Po zistení, že nejde o srandu, ale o krajnú finančnú núdzu, vyprskol ako islandský gejzír, že vraj „Čo sa mi tu omegáte s tými drobnými, to si nechajte na zmrzlinu!“ (pričom výraz „omegáte“ bol v pôvodnom znení neuverejniteľný). Tak som si hneď od neho vypýtal jednu veľkú vanilkovú. Môj ranný humor však nenašiel odozvu ani u neho, ani u rozospatých spolucestujúcich, preto som zvolil odlišnú taktiku. Podal som mu dvestokorunu. Zazrel na mňa ako Migaš na desatoro, ale zrejme usúdil, že už i tak dosť mešká a lístok v hodnote 25 korún mi vydal. Dokonca i výdavok. V drobných. To som už začínal tušiť, že dnešný deň nebude veľmi úspešný, keďže by som sa ale prehrešil proti stanovám Združenia nič netušiacich, ktoré sú mi sväté, ihneď som túto aktivitu zavrhol. Následne som zadriemal, pričom som v polospánku registroval neustále frflanie šoféra i jeho sympatizantov, zrejme poznačené predošlým incidentom. Jeho konkrétne znenie však nepoznám, pretože keď driemem, netuším. Čo ostatne je jav neustály. I také sú rána funkcionára ZNN Tužka - sedláka to pre banskobystrický kraj.

© 2002-2009 ZNN - Združenie nič netušiacich  [ znnzavináčznnbodkask ] [ nastaviť ako homepage ] [ pridať k obľúbeným ]